Po mozgovej príhode lekári povedali, že mama už nemôže žiť sama 😢. Moja mladšia sestra ju okamžite odmietla prijať s tým, že jej byt je príliš malý, má manžela a deti a mama „nezapadá do jej života“. Moja mama sa presťahovala k nám. Moja žena dala výpoveď, aby sa o nich nonstop starala.
Ale po nejakom čase som musel chorú mamu vyhodiť z nášho bytu. Už sme nemohli znášať to, čo robila…
Nižšie uvádzam náš príbeh…
Jedného dňa nám zavolala nemocnica – moja mama utrpela mŕtvicu. Povedali nám, že už nemôže žiť sama a že si ju budeme musieť vziať k sebe. Moja mladšia sestra ju okamžite odmietla prijať, pretože jej byt bol príliš malý, mala manžela a deti a jej matka „nezapadala do jej života“.
S manželkou sme sa o tom rozprávali a rozhodli sme sa priviesť mamu, aby žila s nami. Nemali sme dosť peňazí na opatrovateľku.
Moja žena musela dať výpoveď, aby sa mohla nepretržite starať o moju matku. Prešli takmer dva roky: pracovali sme bez prestávky.
Mama sa vďaka manželke postupne uzdravila. Nevládala už poriadne pracovať ani sa pohybovať, ale pomáhala v domácnosti a starala sa o vnúčatá.
Počas celej tej doby sa moja mama absolútne nechcela vrátiť do svojho bytu. Netlačili sme na ňu a rešpektovali sme jej rozhodnutie.
Jedného dňa som si však vypočul rozhovor medzi mamou a sestrou. Moja matka povedala, že chce predať svoj byt („aj tak bývam s tvojím bratom“) a peniaze dá mojej sestre.
Toto ma šokovalo a veľmi ranilo. Ako nám s manželkou mohlo na nej tak záležať a ona sa správala tak zle? Nemohol som byť ticho.
— Mami, tak sme ťa vzali k sebe, postarali sa o teba v ťažkých chvíľach a ty chceš dať byt mojej sestre? Kde je tu spravodlivosť? Ak pre teba toľko znamená, choď za ňou. Ale nezabúdaj, kto bol s tebou v tvojich najťažších chvíľach. Moja žena prala tvoje oblečenie, kŕmila ťa lyžičkou a ty…
Mama si zbalila veci a nasťahovala sa k mojej sestre. Stále to nebolí. Nech moja sestra vie svojim spôsobom, čím sme si prešli.
